Aj Očovskí Bačovia by závideli moje letecké dni.....:O)

Ráno som utekala dole kopčekom do stánku kúpiť si náš časopis. Ešte som nebola celkom prebratá,nôžky sa mi miestami hrčkali a tak som razom zastala,aby sa mi nestalo to,čo pred dvoma rokmi.

Nutne som potrebovala podnosy pod torty a tácky na koláče. Tak som zašla do obchodíku, kde majú na dverách oznam,že je všetko za jedno euro. Po hodine preliezania regálov a objavovania absolútne nepotrebných vecí,ktoré som samozrejme potrebovala a chcela mať,aj som zabudla,na čo som tam vlastne liezla. Z obchodu som vypálila s igelitkou,v ktorej som hrdo niesla nákup. Predavačka mi tvrdila,že je to vyrobené z nejakého ľahkého,ale pritom nerozbitného materiálu....Ha!!..Za euro štyridsať!!..To víš Karle...Určite výrobca šľohol z NASA nejaký kus vývojového materiálu z rakety...hahaaaa
Vytešená z nákupu,ale tlačená časom som pobehla a ponáhľala som sa domov ku sporáku.
Neviem čo sa stalo!! Jednoducho sa mi zhrčkali nohy a ja som hodila papuliaka na chodníku za bieleho dňa a na triezve oči !!!! Chvíľu som prekvapene ležala na zemi s roztiahnutými rukami a nohami jak motýľ Emanuel, kým som si uvedomila,že ma musia ľudia obchádzať,dokonca jeden blbec ma aj prekročil,aby sa dostal do bočnej uličky.
Úplne najbizardnejšie bolo,že som sa zložila rovno pod schodami do Herne,na ktorých stál chlapík s rukami založenými na prsiach ako duch z Aladinovej lampy a opovržlivo na mňa pozeral. Postavila som sa a nesmelo som sa ho opýtala,či sa môžem ísť dnu umyť. Dievčatá,ten jeho pohľad vraždil! Bolo mi hneď jasné,že domov pôjdem špinavá od prachu jak sviňa,s roztrhanými riflami na kolenách,pričom z jedného mi celkom dobre tiekla krv...
Zavolala som si taxík a ten chudák za volantom si šiel tiež oči vyočiť. Papuľa od prachu,nohavice špinavé,deravé a v taške mi hrkali črepiny z môjho úžasného nákupu...Ha!!..A vraj nerozbitné!!..To keby som chcela,tak to tak nerozmlátim!..Asi tisíc kúskov mi hrkalo v taštičke,len ja v tom šoku som tu tašku nepustila z rúk... Neuveríte,ale večer som si musela dať na koleno obklad z vína,lebo to moje kolienko začalo naberať podobu futbalovej lopty a tuším aj tabletku od bolesti som tým vínkom zapíjala...
V súvislosti s touto príhodou ma napadol jeden výrok, čo som niekde čítala: " Nikdy so sebou nenosím svoju výplatnú pásku. Keby som nááhodou zomrela pri nejakej nehode,ľudia by si mysleli,že som spáchala samovraždu."
Ak si myslíte,že sa to stáva raz za život - omyl!!!...Dva týždne po tejto udalosti som s kámoškou šla cez park,zmrzlina v ruke,vášnivá debata,ona živo gestikulovala, rozhadzovala rukami a prihovárala sa mi,pričom ja som už hodnú chvíľu ležala na chodníku s nosom zapichnutým do zmrzlinového kornútka. Ešte sa mi koleno riadne nezahojilo. Proste som mala také svoje "letecké dni". Obdobie hrčkajúcich sa nožičiek.
Ja na strápnenie nepotrebujem alkohol. Ja to zvládam aj sama...
Pani doktorka na preventívke povedala,že by to chcelo plaváreň. Len neviem,kto by plával...! Musela by som asi ukecať plavčíka, aby si dal tri kolečká za mňa,lebo ja som neplavec.

A tak mám v práci na stole skvelé číslo nášho úžasného časopisu.
A ani som sa nestrepala na chodníku..
Želám Vám,aby Vás cez víkend postretli len krásne veci a bežte si kúpiť Torty od mamy