Ako som zistila,že chcem byť úradníčkou ...O

      Včera som konečne završila dvojmesačnú púť vybavovačiek opatrovateľského príspevku na babi. Ked babi zavetrila,že sa chystám do mesta, začala vymýšľať hovadiny ako malé decko. Ráno som naložila  babke raňajky jak baníkovi pred šichtou,reku bude pokojnejšia,ked sa naje. Našla som ešte nejaké koláče z víkendu,tak mi bolo skoro aj odpustené,že zdrhám z domu...Ale aj tak mi začala dávať nezmyselné úlohy,kým som nezistila,že sú skoro dve hodiny poobede a ja stále doma v teplákoch. Vedela som,že úradné hodiny sú do tretej,tak som utekala,ako mi  moje veľké telo a dych dovolil......no,skôr nedovolil. Dorazila som tam málinko po pol tretej,chodby prázdne,nikde ani nohy..Ešte som rozmýšľala,či som si nepomýlila dni. Neviem,prečo ma okamžite napadol úryvok z básne...Stanica tichá,stanica pustá.... No v každom prípade ma úradnícke dievčence nesklamali a prehnali  z druhého poschodia na tretie,z tretieho na piate a z piateho na druhé, ako sa na dobrý úrad patrí. Najviac ma pobavila snaživá pani,ktorá mi stále pripomína,že musím nastúpiť aktivačné práce do Domova dôchodcov ako opatrovateľka, pričom jej stále dookola  vysvetľujem,že ja doma už jeden zadok skoro 4 mesiace utieram. Samozrejme,že som odchádzala plná "dojmov" a s poznaním,že radšej raz vyhorieť. Zamyslená som sa postavila k výťahu,však si nebudem drať nožičky a stála som tam ako trúba a výťah cinkal a cinkal,stál na každom poschodí a ked dorazil na to moje,. dvere sa ledva otvorili a bol narvaný až po strechu!!..Jééjdanenky...A odrazu nastal na chodbách čulý ruch. Hovorím si,kde dofrasa boli títo ľudia celý čas??!!!.. 

A v tom mi konečne svitlo! Úrad ide domov!  Padla !!! To z kancelárii vyliezali ľudia a tlačili sa do výťahu,pobehovali po schodoch,jemne sa strkali,predbiehali,zdravili..A to už moja fantázia šla na plné obrátky !   Okamžite som si spomenula na film s Paolom Villagiom,kde hral  Fantozziho, ako úradníci utekali domov z práce,predbiehali sa,strkali,šmýkali po zábradlí a tí,čo ostali poslední skákali z okien na parkovisko... Periférne som aj hľadela do okien,či neuvidím nejaké padajúce telo zo šiesteho poschodia.. Všetko som mala v priamom prenose ! Bolo to úžasné!  Aj ja chcem byť úradníčka ! Podvedome som si jednou rukou pridržiavala prsia,aby mi nevymlátili mozog z hlavy, ked som dala do pohybu svojich 130 kilo dole schodmi , druhou rukou  som sa pridržala zábradlia,aby ma davy nevyvrátili a dúfala som,že sa mi na prízemí nepripletie pod nohy vrátnik,lebo po strete so mnou by ho mohli použiť už len ako pútač pred Úradom  No nádhera!

Tak takýto zážitok som si hádam ani nezaslúžila...Hned mi bolo lepšie na duši. Doma som si otvorila pivo a rozmýšľala,že ak mi bude smutno každý mesiac, po nabehnutí príspevku na účet,pôjdem si popraviť náladu tesne pred záverečnou na spomínaný Úrad.